Celý výlet bol tak trochu spontánny.
Aha – lacné letenky z BA v dobrom čase.
Aha – už sme dlho nikde neboli, mohli by sme niekam vyraziť.
Aha – je tam sopka a deti teraz fičia na knihách o vulkánoch.
A tak sme išli. Bez veľkých plánov, našli sme vhodné ubytko pre rodinu a vyrazili.
Hneď pri ubytku sme cestou zo zastávky náhodou narazili na parádnu pizzu. Ako spoznáš, že sa fakt vyznajú v pizze?
Majú napríklad 4 druhy tej najzákladnejšej Margherity – a aj na anglickú verziu menu potrebuješ taliansky slovník.
Deti si na ubytku najviac obľúbili bidet – hneď si tam doniesli mydlo a používali ho ako detské umývadlo 😄
My sme ocenili, že bývame v kopci a v pokojnej štvrti, čo sa o zvyšku mesta úplne povedať nedalo.
Miestne pravidlá cestnej premávky by sa dali zhrnúť asi takto (celkom dobrý tréning na ďaleký východ):
- červená je len odporúčanie
- stopka je chyták z autoškoly
- čiary na ceste sú asi len kvôli európskym nariadeniam
- klaksón je riešením všetkého (a majú ho namiesto blinkrov)
Centrum plné turistov z výletných lodí a pamiatky boli pre deti zo začiatku skôr za trest. Nepomohla ani zmrzlina.
Žiadne normálne ihriská a keď už bol park, tak skôr sklamanie – zatvorené malé „lunaparky“, ktoré deti len zbytočne navnadili. Tak sme tomu veľa nedali a vždy nás to ťahalo skôr preč z mesta.
Vyrazili sme na menší ostrov Procida – a tam sme konečne zažili pohodovú „letnú dovolenku“.
Kúpanie na sopečnej pláži, prechádzka počas siesty (Tobi síce prespal hlavnú vyhliadku, ale keď sa zobudil späť na pláži, bol zase spokojný) a hneď sme sa mohli vrhať do vĺn.
Jeden deň sme dali oddych. Doobeda len nákup zásob v potravinách a hranie sa na ubytku.
Konečne siesta na gauči – aspoň raz za dovolenku. Potom sme skúsili „ľahké“ kúpanie v centre. Doprava: buď 40 minút pešo, alebo dva prestupy a skoro hodina (pritom sme to videli skoro z okna). Po kúpaní však prišla kríza za krízou, takže nasledoval núdzový plán: ľadový čaj, chipsy a talianske „tapas“ – veci, ktoré deti bežne nemajú, aby nabrali energiu na ďalšie objavovanie. A k tomu ešte jazda miestnou zubačkou na kopec.
Ďalší deň sme vyrazili vlakom na pláž na západe. Lenže sme nenašli správne spojenie a skončili sme v mestečku Bagnoli. Nakoniec to bola celkom výhra – videli sme tam znaky termálnej aktivity. Z morského dna stúpali pásy bubliniek, keďže celá oblasť Campi Flegrei je vulkanická oblasť s viacerými krátermi.
Hlavný cieľ výletu bol samozrejme Vezuv.
Najprv klasika – kopa turistov smerujúcich vlakom do Pompejí. My sme však vystúpili skôr a išli do menej známeho mesta s rovnakým osudom – Herculaneum.
Podľa legendy dostalo meno po Herkulovi, ktorý si tu vraj oddýchol po jednej zo svojich úloh. Našli tu aj jeho sochu – dokonca takú, kde ciká 😄
Na sopku sme šli autobusom, ktorý poctivo trúbil každú zákrutu. Tobimu sa to cestou dole tak páčilo, že sa postavil na sedačku a „trúbil“ spolu so šoférom. Hore nás čakal parádny výhľad – do krátera aj na záliv a ostrovy. Deti si nazbierali kopu kameňov, my sme dokúpili suveníry a misia bola splnená.
Po dobrej skúsenosti s Procidou sme sa posledný deň rozhodli skúsiť ďalší ostrov – Capri.
A to už bola turistická pasca. Zdalo sa, že o ňom počul každý – rady na lístky, plná loď, na ostrove všade davy a turistické ceny.
Aj na vrchole si si priplatil za to, že si si chcel sadnúť so zmrzlinou. Inak bol v celom meste zákaz sedenia na zemi a schodoch.
Ale... ostrov bol naozaj krásny a pláž mala úžasnú vodu.
Takže pekná bodka na záver.
P.S.: Veľká pochvala pre deti – zvládli každodenné presuny, ktoré niekedy trvali aj hodinu-dve. Autobus, metro, zubačka alebo pešo… dali to fakt skvelo.
Comments
Post a Comment