Sťahovanie na Slovensko

Naše najväčšie dobrodružstvo – sťahovanie domov

Toto je asi naše doteraz najväčšie dobrodružstvo, a preto si zaslúži aspoň krátke zhrnutie aj sem do nášho cestovateľského archívu. Dlhšie sme to zvažovali, mali sme veľké obavy, a preto sa nám do toho ani veľmi nechcelo. Celé nám to prinieslo kopu stresu – či už s vyprataním nájomníkov, naplánovaním a rozbehnutím rekonštrukcie, až po dvojité sťahovanie. 

Do Brna som išiel na vysokú školu a postupne za mnou prišla aj Zuzka. Keďže sme si tam počas štúdia našli aj fajn prácu, zostali sme. Najprv sme bývali v centre a využívali všetky výhody veľkomesta. Časom sme sa sťahovali ďalej a ďalej od centra, až sme skončili na kopci obklopenom lesom. Do centra sme chodili už len občas na výlet. Podobne na tom boli aj naši rovesníci – postupne sa všetci sťahovali ďalej od centra. A keď už cesta na návštevu trvá cez pol hodiny, stretávame sa menej a menej. Nakoniec sme zostali takmer osamotení, skoro ako na ostrove. Po 16 rokoch sme si povedali, že sa vrátime do rodnej Banskej Bystrice.

Prečo sme sa rozhodli presťahovať?
Hlavným dôvodom bola blízkosť rodiny a chýbajúca komunita – nechceli sme byť na všetko sami. Starí rodičia sú nám veľkou pomocou a určite aj deťom chýbalo, že sme ich videli len raz za mesiac, a aj to len na chvíľku. Nehovoriac o náročnosti balenia a cestovania. Okrem toho nás veľmi lákalo rodné mesto obklopené horami, na ktoré sme od detstva zvyknutí. Predsa len, okolie Brna je oproti tomu rovina. Áno, v Bystrici je väčšia šanca stretnúť medveďa, ale zase za 10 minút som na zjazdovke a po práci môžeme ešte niekam vyraziť.

Ako to vnímali deti?
Amálka mala v Brne parádnu lesnú škôlku hneď na okraji obory, takže väčšinu času trávili v lese. Posledný rok si tam dokonca našla kamarátky – s jednou z nich si stále posiela listy a vždy, keď sme v Brne, snažíme sa, aby sa mohli stretnúť. Aj preto sme sa najviac obávali, ako to zvládne. Pripravovali sme ju na novú škôlku v BB už rok dopredu – bola si vyskúšať nové prostredie. Tobi je ešte malinký, takže sme sa o neho neobávali, ale párkrát sa pýtal späť do Brna. Najviac bol zmätený po dlhom lete v BB, keď sme išli na pár dní pozrieť Brno – nechápal, prečo bývame inde.

Reakcie okolia
Keď sme naše rozhodnutie začali hovoriť kamarátom a rodine, všetci sa čudovali, prečo sa vraciame, keď to vyzerá, že skôr všetci utekajú zo Slovenska kvôli geopolitickej situácii. Popravde, od posledných volieb politiku nesledujem (väčšina káuz sa ku mne aj tak dostala – dokonca aj od českých kolegov, ktorí len neveriacky krútia hlavami, čo sa to tam deje). Ja som optimista. Zažili sme a videli, ako to môže v spoločnosti fungovať, a predsa len treba začať meniť spoločnosť od seba a svojho okolia. Už sme stihli v BB zachraňovať stromy v parku a s deťmi sme kriedou popísali všetky naše chodníčky. :)

Rekonštrukcia – kapitola sama o sebe
Keďže v našom byte posledných 5 rokov bývali nájomníci a celkovo už to bol starší dizajn, rozhodli sme sa, že si ho upravíme podľa seba a pustíme sa do rekonštrukcie. Najprv sme chceli prerobiť kúpeľňu a kuchyňu, ale postupne sme dospeli k tomu, že som vytrhal väčšinu podláh, vysekal nové rozvody a zásuvky. Celé sa to natiahlo – z plánovaných 2–3 mesiacov bolo nakoniec 5. Celý čas sme bývali v byte Zuzkiných rodičov, za čo im nesmierne ďakujeme – veľmi nám to pomohlo. Medzitým sme mali väčšinu vecí v garáži a občas sme tam chodili aj s deťmi hľadať nejaké veci, vždy sme tam vytiahli nejaké hračky. :)

Sme veľmi vďační za pomoc celej blízkej rodine a kamarátom, ktorí nám pomohli – či už počas sťahovania, alebo počas rekonštrukcie. Hlavne obaja naši otcovia nám veľmi pomohli a takmer každý deň makali s nami, takže to bol taký rodinný projekt. Keďže počas celej rekonštrukcie bol problém zohnať majstrov a pracovné sily, veľkú časť sme robili sami, aj keď som to pôvodne nechcel. Každopádne, celkom to vyšlo a konečne si môžeme dopriať trochu oddychu a vianočnej pohody už v novom byte. ;)