Keďže toto leto udreli tropické teploty, napadlo nám, že najlepšie bude ísť sa poriadne schladiť v ľadových vodách Soči a popri tom spoznať Slovinsko.
Na cestu sme sa vybrali "dobrodružným" štýlom - dvaja v aute, všetko potrebné si vezieme a navigujeme sa len podľa autoatlasu. Cestu tam pôjdeme mimo platených dialníc :) Vyrážame v utorok ráno smer BA - Wiener Neustadt - Gleisdorf - v okolí Leibnitzu trochu kufríme, ale nakoniec sa dostaneme na plánovanú cestu 69 popri južnej hranici Rakúska. Krajina sa začína utešene rysovať a každú chvíľu sa nám vynárajú nové a vyššie vrcholce. My máme namierené do starého hraničného sedla Pavličevo.
Za ním sa rozprestierajú Kamnické Alpy alebo naša prvá zastávka v Slovinsku. Z doliny rieky Savinje sa dostávame k ústiu nádhernej Logarskej doliny. Tá je slušne udržiavaná a chránená, ale kedže nemáme, kde prespať a turistické farmy-penzióny sú buď plné alebo predražené, tak auto odparkujeme pred hotel a vyberieme sa stanovať do neďalekého lesa. Skoro ráno po sebe zahľadíme všetky stopy a pokračujeme v ceste.
Malebným horským sedlom sa dostávame k Bledskému jazeru, kde naplno využijeme informačné centrum a vyrážame na pláž a na najlepšie miesto s úžasným výhľadom. Na tomto mieste nám síce obsadili lavičku dve buchty, ktoré si tam púštali hudbu z mobilu, ale aj tak to nedokázalo zničiť kúzlo tohto miesta.
Susedné Bohjinské jazero nás naopak šokovalo... plné cesty, plné parkoviská a vrcholom bol plný kemp. Ledva sme sa dostali k vode a po chvíli nás to tam prestalo baviť, a tak sme si šli nájsť miesto vo vzdialenejšom kempe. Poobede sme sa potrebovali schladiť, takže sme sa vybrali na prieskum Korita Mostnice, kde síce vyberajú vstupné, ale človek môže naplno využiť prírodný aquapark s jazierkami a vodopádmi v tejto ľadovej rieke.
Podvečer pri pohľade na Triglav nás napadlo, že ak bude taká tlačenica aj hore, tak by bolo lepšie si rezervovať miesto na Triglavskom dome (2 515 m). Potom už len zbaliť veci na dvojdňový výstup a mohli sme si íst vychutnať padajúce perzeidy :)
Pre výstup na Triglav sme zvolili náročnejšiu, ale o to krajšou cestou Tominskov Pot zo severu. Autom sme sa dostali na Aljažev Dom (1 015 m), kam vedie prašná cesta s občasným brutálnym sklonom 25%. Po fotke pri obrovskej skobe s hrôzostrašným pohľadom na severnú stenu Triglavu sa púštame priamo hore. Najpr ideme serpentínkami v lese a neskôr sa dostávame na zaistený traverz k hlavnému kotlu. Tam sa cítime ako grilované stejky na kamennej platni. Podvečer úplne vyšťavení dorazíme na Triglavský dom, kde ešte môžeme sledovať prúdy turistov a zapadajúce slnko.
Skoro ráno vyrážame medzi prvými smer vrchol Triglavu a aj napriek tomu, že pred nami nikto nie je, na nás padajú kamene. Pri pozornejšom pohľade nás však milo prekvapí skupinka kamzíkov rovno na chodníku. Cestou dokonca stretávame pár ľudí, čo tam boli na východ slnka. Nám stačí relatívne prázdny chodník a krásne počasie.
Cestou späť na chate dokupujeme vodu (1,5l za 5 euro) a dávame čaj na doplnenie tekutín, kedže cestou nie sú žiadne pramene. Zostupujeme opäť kamenným ľadovcom a suťoviskom, ale tentokrát odbáčame na cestu Cez Prag. Táto cesta je rýchlejšia a je tu menej technických úsekov. Ako postupne schádzame nižšie, pribúda čoraz viac zelene, ktorá nám veľmi chýbala. V doline si doprajeme ovlaženie v horskej bystrine medzi kravkami :D
Po doplnení základných minerálov (čítaj čokoláda a iné sladkosti), vyrážame dokúpiť jedlo v talianskom meste Tarvisio. Pred hranicou sa ešte zastavujeme okúpať v Lago di Predil a hor sa späť do Slovinska, sedlom s výstižným názvom Predel. Za ním sa nachádza super strmá dedinka s trefným názvom Strmec. Po omrknutí Mangartu, na ktorý plánujeme neskôr vyliezť, fičíme smer Bovec, kde pri sútoku rieky Koritnica a Soča vyberáme kemp najbližšie pri vode.
V noci sa síce prehnala cez nás solidná búrka so všetkým, čo k tomu patrí, ale náš stan vydržal a dokonca sa neskôr aj vyjasnilo, takže nám nič nebránilo vydať sa v ústrety kaňonu Sušec. Nasledovalo vyfasovanie neoprénu, prilby a topánok správnej veľkosti. Vyšľapanie na začiatok kaňonu a po krátkej inštruktáži predbiehame zopár skupín a vrháme sa do útrob prírodného aquaparku. Postupne sa striedajú tobogány so skákaním do jazierok, kde je voda tak po pás, ale vďaka neoprénovému brneniu sa do toho vrháme s radosťou. Hlavné heslo je vždy s úsmevom a v partii máme dobrú náladu, a tak si niektoré skoky môžeme zopakovať a dokonca si užiť jeden tobogán dole hlavou. Na posledný 12 metrový vodopád je málo vody (ostatné skupiny ho buď obídu alebo ich guide spustí lanom až dolu), ale náš guide nás za odmenu spustí lanom 3 metre a potom pustí lano a my si môžme užit najlepší tobogán dňa... jediná škoda je, že nikto nemal vodotesný foťák, tak prikladám aspoň ilustračnú fotku.
Nasledujúci deň to zase nevyzerá dobre, ale skoro ráno balíme stan a vraciame sa hore dolinou k Mangartu. Cestou zisťujeme, že sa tam doobeda budú konať cyklo preteky a kvôli tomu uzatvoria cestu do sedla. Vďaka tomu sme tam celý deň skoro sami a nemuseli sme platiť poplatok za výjazd na najvyššiu cestu v Slovinsku (2055 m). Zo sedla sa nám naskytajú úžasné pohľady na šlahačkové oblaky pod nami. Vystupujeme slovinskou ferratou, ktorá vedie veľkou puklinou. Ako postupne stúpame, stúpajú aj oblaky, a tak sme radi z každej medzery cez ktorú môžeme vidieť okolité kopce. Za celý čas sme stretli jednu skupinku a vrchol sme si mohli naplno užiť vo dvojici... parádička. Zostupovali sme talianskou cestou, kde sú už len občas reťaze pre lepší pocit.
Po ľahkom obedíku v sedle vyrážame autom dolinou rieky Soča, ktorá postupne s každým prítokom stráca svoju krásnu farbu a úplne stratí aj divokosť pri meste Most na Soči. Tam odbáčame smerom Slovinský kras a lesnými cestami sa dostávame k schovanému romantickému gradu Predjama. Jama je v slovinčine jaskyňa a áno hrad je Pred jaskyňou, ktorá slúžila ako posledný úkryt a únikový východ. Taký Helmov žľab bez obranného múru. Nocľah nachádzame v parádnom kempe so závrtmi pri Pivka jama.
Upršané počasie sa nás drží, a tak sa pred ním ideme schovať do Jaskyne-kaňonu-prepadliska, skrátka jediná prírodná pamiatka Slovinska v Unesco - Skocjanske Jame. Keďže vstup je každú hodinu a majú limit na maximálny počet ľudí, tak sme si celkom dlho postáli v rade na vstupenky, ale následný čas sme využili na omrknutie vyhliadky a obed z kufra auta la bouffe.
Po hromadnej prechádzke k vstupu sa rozdeľujeme na 5 skupín a vstupujeme dnu. Najprv prechádzame jaskyňou, kde dakedy dávno spadol strop, ale medzitým sa začali tvoriť nové kvaple. Postupne prechádzame starým korytom rieky Reka :D až sa pred nami otvorí parádny podzemný kaňon obrovských rozmerov, ktorým tečie rieka a popri nej vedie náš osvetlený chodníček. Cítim sa úplne ako v Morii. Dojem umocňujú staré chodníčky vytesané do skál a kvôli vysokej vode opustený most. Nový most sa týči vo výške 50m nad hladinou a vidno z neho vodopády a jazierka pod nami. Mrzí nás len absolutný zákaz fotenia, takže vám bude musieť stačiť ilustračné foto. Východ z jaskyne je priamo do zeleného kráteru, po ktorom kraji vedú chodníčky a našli sme aj "mesačnú studňu", proste tu pokojne mohli natáčať Tolkiena.
Pri rozhodovaní, pri ktorom mori zakončíme trip, sme zostali verní Slovinsku. Keď ho už spoznávame, tak poriadne, ale investovali sme do dialničnej známky, takže sa končí dobrodružstvo a začína dovolenka. Cestou nám statočne prší, ale keď prejdeme posledným tunelom, zasvieti na nás slnko. Na obzore zazrieme more a nad ním ani obláčika. Naša prvá zastávka je v meste Izola, kde zistíme najbližšie kempy a po prejdení malinkého historického jadra smerujeme na pláž :)
Kemp si nakoniec vyberáme na kopci Belvedere nad morom v príjemnom tieni olivovníkov. Kedže je súčastou hotelu, tak máme možnosť sa doviesť výletným autobusíkom na pláž, kde je pomerne málo ľudí. Večer ešte stíhame prechádzku chránenou plážou a strmou skratkou späť do kempu.
Väčšina ľudí si asi rada pospí, preto si môžeme vychutnať doobedné kúpanie. Po obede vyrážame autom popri slovinskom pobreží. Zastavujeme sa nakúpiť a poprechádzať sa v meste Portorož, ktoré je plné hotelov a hviezdičkových pláži. My však pokračujeme ďalej a v poslednom slovinskom zálive navštevujeme soľné pláne, kde vyrábaju čistú morskú soľ, vďaka rastlinkám na konci políčok. Ich motto: "Salt is the sea that could not return to the sky". My zostupujeme na wild beach alebo inak povedané, promenádu ohraničenú kamenným valom, kde je zakázané sa kúpať a samozrejme sa tam ideme kúpať :D Je z tade pekný výhľad na celé Portorož.
Podvečer sa presúvame do mestečka Piran, ktoré v minulosti patrilo Benátkam a zachovalo si veľmi pekné historické centrum s dominantným kostolom. Úzke uličky, husto zastavaného poloostrova pôsobia priam kúzelným dojmom a na námestí si posedíme a ochladíme sa vynikajúcou zmrzlinou.
V noci nám zase prší, čo nás odradilo od ranného kúpania, takže sa lúčime s morom a fičíme smerom Ljubljana. Prehliadku absolvujeme podľa knižného sprievodcu a stihneme asi celé historické jadro s dominatným vodným kanálom. Najrušnejšie miesto je jednoznačne trojmostie a najlepšia vyhliadka je z kopca, na ktorom stojí zmodernizovaný hrad. Nakúpime nejaké tie suveníry a spokojní vyrážame domov.
Zopár ďalších fotiek môžete nájsť TU
Comments
Post a Comment