Po troch rokoch sme sa rozhodli vratit na toto krasne miesto a absolvovat chybajuce vystupy. Tento kraj nas okrem fascinujucich scenerii privital aj sviezou zelenou po vydatnej zime, kde napadlo par metrov snehu a zasnezilo niektore lanovky :)
Ski club 18
Hned na uvod sme si vybrali (podla mapy) novu kratku zaistenu cestu, ktora sa nachadza blizko Cortiny. To sme este netusili, ze ide o jednu z najtazsich ferrat v okoli, ktora je hlavne silovo narocna. Ale postupne :) najprv nas privital krasny les, ktorym sme postupne vystupali k nastupnej stene na ferratu s nazvom Ski club 18. Pri prvom pohlade na kolmu stenu nam doslo, ze to asi nebude najlahsia cesta, ale plni sil a odhodlania sme nahodili vybavu a pustili sa do lezenia. Hned po 10 metroch sme vsak narazili na velmi narocne miesto, kde bolo potrebne siahnut hlbsie... ono lozit je jedna vec, ale drzat sa jednou rukou oceloveho lana v kolmej stene s batohom a druhou rukou sa snazit poprepinat dlanove karabiny (tie su este fajn) na dalsi isteny usek, moze byt celkom narocne a vibramky na mokrej stene tiez nepomahaju. Neskor sme zistili, ze tento prvy usek bol kalibracny a jasne daval najavo, ze kto ma problemy s tymto usekom, dalej by nemal ist. My sme ho nakoniec zvladli a nasledovali pekne pasaze tejto cesty. Cely cas sme stupali popri lanovke, takze sme si mavali s ludmi v kabinke, ktori zvolili lahsiu cestu na vrchol, ale vyhlady cestou za tu namahu rozhne stali.
Col Rosa
Kedze predpoved pocasia nebola priazniva a po obede mali byt burky plus sme videli, ze vo vyssich kopcoch je velka oblacnost, tak sme zvolili peknu feratu na Col Rosa. Zacinalo sa v kempe Olympia (asi bol vyuzivany navstevnikmi olympiady v 56) popri rieke, kde sme sa casom odpojili do horskeho sedla. Tato cesta bola natiahnuta na pamiatku bojov pocas prvej svetovej, ked akurat tymto kopcom prechadzala rakusko-talianska hranica a mohli sme pozorovat rozne ukryty a strielne pocas celeho vyletu. Ferrata nebola sice dlha, ale za to bola nadherna na pekne bielej skale sme liezli bez pouzitia oceloveho lana alebo kramlov... Pocas celej tury sme nikoho nestretli, takze luxus.
Hore nas cakala zasluzena odmena v podobe takychto vyhladov a samozrejme okolo poletovali rozne vtaky cihajuce na omrvinky z nasich proviantov. Cestou do kampu sme sa este okupali v tyrkysovo modrej rieke, ktora bola sice ladova, ale o to vydatnejsia po ture.
Day off
Pocas uprsaneho dna sme skocili do mesteciek nakupit chleba, pozriet sporty a chceli sme sa aj najest, ale siesta funguje aj v tejto severnej casti Talianska, a tak vsetko zavreli a vsetci sa presunuli do restik, takze sa nedalo nic kupit a ani nikam sadnut... podvecer sme stihli este pozriet jazero nedaleko od nasho ubytovania.
Marmolada
Rano nas cakalo ako prekvapenie kopa cerstveho snehu na vrcholoch kopcov, a tak sme len boli radi, ze planujeme ist na najvyssi kopec v okoli (celych Dolomotov). Cestou sme sa zastavili na brutalnych vyhliadkach a jemne poprasenom sedle...
Kvoli snehu sme sice nemohli ist na vrchol feratou, ale pouzili sme na vystup klasicku zostupovu cestu. Aby sme to cele stihli pred tym, ako pride burka, tak sme zbabelo pouzili lanovku, ktora vyzerala ako na bitunok. Na konecnej stanici nas privitala utulna chata s peknym vyhladom a kopou snehu, tak sme nahodili macky, cepiny a lana a vydali sme sa priamo hore po malom ladovci. Pred nami sli nastastie dve skupiny, takze sme mali prespalanu cestu a nasli prepojku v stene, kde boli natiahnute aj pomocne istiace lana. Na hrebeni to vyzeralo brutalne aj sa zatiahlo a strasne fukalo, takze len rychlo vrcholovu fotku nieco zahryznut v zavetri pri bivaku a sup dole.
Val di Fanes
Po vcerajsej narocnej ture sme zaradili relaxacnu prechadzku udolim vodopadov. Sice sa tu nachadzaju kratke useky istenia, ale nie je potrebna vybava. Vodopady su peckove a najlepsie je, ze sa da chodit poza ne, co tomu dodava novy rozmer :)
Cristallo
Posledny den nechceme len tak odist, ale kedze sa pocasie velmi zhorsuje, zaradime doobeda rychlu lanovku do 3000, kde si prejdeme drsny vysuty rebrik a prejdeme feratu po zasnezenom hrebeni, obcas sa oblaky roztrhnu a naskytnu sa nam uzasne vyhlady. Pri tom snehu sa citime, ako kedy sme boli o par tisic metrov vyssie, predsa len je leto a relativne teplo.
Skoda len, ze cely cas sa drzali oblaky na Tofane, kam sme chceli ist, ale cas sme vyuzili celkom statocne a podarilo sa nam zdolat aj narcone feraty aj vysoke kopce, takze urcite spokojnost :)
Dalsie fotky si teoreticky mozete pozriet TU (Zuzkin g+ album)
Ski club 18
Hned na uvod sme si vybrali (podla mapy) novu kratku zaistenu cestu, ktora sa nachadza blizko Cortiny. To sme este netusili, ze ide o jednu z najtazsich ferrat v okoli, ktora je hlavne silovo narocna. Ale postupne :) najprv nas privital krasny les, ktorym sme postupne vystupali k nastupnej stene na ferratu s nazvom Ski club 18. Pri prvom pohlade na kolmu stenu nam doslo, ze to asi nebude najlahsia cesta, ale plni sil a odhodlania sme nahodili vybavu a pustili sa do lezenia. Hned po 10 metroch sme vsak narazili na velmi narocne miesto, kde bolo potrebne siahnut hlbsie... ono lozit je jedna vec, ale drzat sa jednou rukou oceloveho lana v kolmej stene s batohom a druhou rukou sa snazit poprepinat dlanove karabiny (tie su este fajn) na dalsi isteny usek, moze byt celkom narocne a vibramky na mokrej stene tiez nepomahaju. Neskor sme zistili, ze tento prvy usek bol kalibracny a jasne daval najavo, ze kto ma problemy s tymto usekom, dalej by nemal ist. My sme ho nakoniec zvladli a nasledovali pekne pasaze tejto cesty. Cely cas sme stupali popri lanovke, takze sme si mavali s ludmi v kabinke, ktori zvolili lahsiu cestu na vrchol, ale vyhlady cestou za tu namahu rozhne stali.
Col Rosa
Kedze predpoved pocasia nebola priazniva a po obede mali byt burky plus sme videli, ze vo vyssich kopcoch je velka oblacnost, tak sme zvolili peknu feratu na Col Rosa. Zacinalo sa v kempe Olympia (asi bol vyuzivany navstevnikmi olympiady v 56) popri rieke, kde sme sa casom odpojili do horskeho sedla. Tato cesta bola natiahnuta na pamiatku bojov pocas prvej svetovej, ked akurat tymto kopcom prechadzala rakusko-talianska hranica a mohli sme pozorovat rozne ukryty a strielne pocas celeho vyletu. Ferrata nebola sice dlha, ale za to bola nadherna na pekne bielej skale sme liezli bez pouzitia oceloveho lana alebo kramlov... Pocas celej tury sme nikoho nestretli, takze luxus.
Hore nas cakala zasluzena odmena v podobe takychto vyhladov a samozrejme okolo poletovali rozne vtaky cihajuce na omrvinky z nasich proviantov. Cestou do kampu sme sa este okupali v tyrkysovo modrej rieke, ktora bola sice ladova, ale o to vydatnejsia po ture.
Day off
Pocas uprsaneho dna sme skocili do mesteciek nakupit chleba, pozriet sporty a chceli sme sa aj najest, ale siesta funguje aj v tejto severnej casti Talianska, a tak vsetko zavreli a vsetci sa presunuli do restik, takze sa nedalo nic kupit a ani nikam sadnut... podvecer sme stihli este pozriet jazero nedaleko od nasho ubytovania.
Marmolada
Rano nas cakalo ako prekvapenie kopa cerstveho snehu na vrcholoch kopcov, a tak sme len boli radi, ze planujeme ist na najvyssi kopec v okoli (celych Dolomotov). Cestou sme sa zastavili na brutalnych vyhliadkach a jemne poprasenom sedle...
Kvoli snehu sme sice nemohli ist na vrchol feratou, ale pouzili sme na vystup klasicku zostupovu cestu. Aby sme to cele stihli pred tym, ako pride burka, tak sme zbabelo pouzili lanovku, ktora vyzerala ako na bitunok. Na konecnej stanici nas privitala utulna chata s peknym vyhladom a kopou snehu, tak sme nahodili macky, cepiny a lana a vydali sme sa priamo hore po malom ladovci. Pred nami sli nastastie dve skupiny, takze sme mali prespalanu cestu a nasli prepojku v stene, kde boli natiahnute aj pomocne istiace lana. Na hrebeni to vyzeralo brutalne aj sa zatiahlo a strasne fukalo, takze len rychlo vrcholovu fotku nieco zahryznut v zavetri pri bivaku a sup dole.
 |
| Cesta hore |
 |
| Marmolada 3343 m.n.m. |
 |
| Zostup hrebenom |
 |
| Ladovcova trhlinka |
Po vcerajsej narocnej ture sme zaradili relaxacnu prechadzku udolim vodopadov. Sice sa tu nachadzaju kratke useky istenia, ale nie je potrebna vybava. Vodopady su peckove a najlepsie je, ze sa da chodit poza ne, co tomu dodava novy rozmer :)
Cristallo
Posledny den nechceme len tak odist, ale kedze sa pocasie velmi zhorsuje, zaradime doobeda rychlu lanovku do 3000, kde si prejdeme drsny vysuty rebrik a prejdeme feratu po zasnezenom hrebeni, obcas sa oblaky roztrhnu a naskytnu sa nam uzasne vyhlady. Pri tom snehu sa citime, ako kedy sme boli o par tisic metrov vyssie, predsa len je leto a relativne teplo.
 |
| Vrcholova stanica |
 |
| Yeaaa |
 |
| Cesta dole lanovkou |
Dalsie fotky si teoreticky mozete pozriet TU (Zuzkin g+ album)
Comments
Post a Comment