Po pisani diplomky a mucenia sa na statnice som potreboval reset a to poriadny, kedze potom som planoval nastupit na plny uvazok. Tak sme sa so Zuzkou rozhodli splnit si sen a vybrali sme sa chytat auroru za polarny kruh, a tak sme si vybrali ostrovy na severe Norska ... Lofoty.
Cely vylet sme organizovali ako trip s batohmi, kde si berieme vsetko jedlo a stan na pripadne krizove prespanie alebo ak by nefungoval univerzalny kluc od turistickych chat, kde sme planovali prespat.
Cesta
Po prilete do Osla nas privitalo uprsane pocasie a znama z Brna, ktora tam je teraz na erazme a ubytovala nas na noc. Pokecali sme, zistili zaujimavosti o Norsku a ochutnali syr s karamelom a brusnicovym lekvarom. Na druhy den sme nastupili na 1200km dlhu cestu vlakom do Bodø s par hodinovou prestavkou v Hamare a kratsou prestavkou v Trondheime. Jedina skoda, ze v Trondheime sme boli vecer a len na 90min, ale to mesto ma smrnc a este sa tam niekedy vratime. Po 18 hod vo vlaku sme konecne dorazili na sever za polarny kruh a do mesta Bodø, kde sa zacina nasa vyprava. Pocas cakania na ferry na Lofoty sme stihli vybehnut na prilahly kopec s vyhladom na cele mesto a okolie, kde nas dokonca privitalo slnko.
Lofoten a prva chata
No skutocne dobrodruzstvo este len zacinalo po vecernom prichode do Svolvaer (administrativne centrum Lofot) sme sa potrebovali dostat na chatu vo vyske 260 m.o.h (meters over heaven ako sa tu da vylozit nadmorska vyska v Norsku :)) vzdialenu 4-5km, co znie lahsie ako v skutocnosti. Kedze sme mali mapu vytlacenu len z netu, jemne zacalo snezit a pod snehom nas cakal len lad. Po troch hodinach vo svahu 50 vysok pod chatou, som mal sto chuti postavit stan a niak prezit noc. Po nespocetnom mnozstve padov a suchania s 20kilovou batozinou sme nasli (vyplazili) bocny hreben a dorazili na chatu, kde nastastie bola skupina Norov, takze bola prijemne vyhriata a mali sme aj teplu vodu na vifonku :)
Rano nas privitala zatiahnuta obloha, ale napriek tomu krasna zasnezena sceneria, a tak sme sa jemne vybrali na prechadzku po okoli. Na kopce sme sa radsej neskusali driapat po nocnych skusenostiach s ladom. Na obed sa dokonca na chvilu ukazalo slnko, a tak sme mali aj par vyhladov na okolite kopce a more. Na chate Nori neboli moc ukecani, ale zistili sme, ako to funguje na chate (do coho naberat sneh, kde ho rozpustat na pitie a varenie ...) a ze doteraz tu mali len lad a teraz po dlhsom case snezi, tak vecer odchadzaju niekam lyzovat. Kedze tu zapada slnko celkom skoro, tak sme oddychovali pri krbe na gauci a jedli nase zasoby (najprv to najtazsie, aby sa nam lahsie presuvalo medzi chatami), tak sme si skoro nevsimli, ze sa casom jemne vyjasnilo a zacalo vonku na oblohe nadherne divadlo. Zelena ziara svietila od jedneho konca oblohy az k druhemu. Bola to nadhera, na ktoru sa nezabuda. Stihli len poslednu polhodinku, ale stalo to za vsetko trapenie a dlhu cestu, co sme podnikli a o to viac, ze pri tom pocasi sme uz skoro nedufali, ze sa nam ju podari zahliadnut.
Dalsi den sme skoro rano vstavali, aby sme stihli v rozumnom case prist do mesta a zistit nejaky bus, ktory by nas zobral po ceste E10, ktora ide krizom cez cele Lofoty a konci (zacina) v mestecku, ktore sa vola Å. Najprv sme sa presli po zmrznutom a zasnezenom jazere, nasledne sme sa zase raz posmykali a popadali dolu kopcom, az kym sme nezisli nizsie k mestu. Kedze v ten den mala Zuzka narodeniny, tak sme mali stastie a hned, ako sme prisli na zastavku, nam siel bus nasim smerom a dokonca aj s naveznym prestupom. Cestou sa jemne roztiahli oblaky, a tak sme si mohli vychutnat nadherne scenerie spojenia tejto drsnej severskej krajiny, fjordov a strmych skalnatych bral so zasnezinymi vrcholkami, ktore sa vynaraju priamo z mora. Nemohlo nam vsetko az tak pekne vychadzat, a tak dalsi prestupny bus bol skolsky autobus, ktory nas nevzal popri fjorde, a tak sme si zobrali taxik aspon na par kilometrov, aby sme nemuseli slapat plne nalozeni popri frekventovanej ceste. Akonahle sme vystupili, tak sme boli v uplne inej krajine, kde su popri fjorde roztrusene osamotene domceky a do toho nam zacalo husto snezit. Takto sme sa po par hodinach dostali na chatu skoro na konci tohto fjordu, kde nebolo zivej duse, iba osamotena turisticka chatka.
Druha chata
Druha chata bola trosku utulnejsia a po tom, ako sme ju vykurili aj teplejsia, kedze sme spali rovno pri piecke :) vodu sme uz nemuseli roztapat zo snehu, ale stacilo prevarit z takeho pseudo pramena. Hlavna vyhoda bola elektrina, takze sme mohli nabit mobil, aby sme dali vediet domov, ze je vsetko v poriadku.
Pouceni po prvej chate a neprijemnych skusenostniach s ladovymi polami sme zvolili lahsie tury do sediel aj kvoli tomu, ze za posledny den napadlo vela cerstveho snehu. Cestou sme mali jemne problemy drzat chodnik medzi bazinkami a takym nizkym polarnym porastom, ale hlavny ciel sme mali jasny, a tak sme sa nejako predrali. Zase sme sa presli po zamrznutom jazere a potom strmo slapat cesticku v strmom svahu, obcas sme narazili na nejaky ten lad, ale podarilo sa nam dostat do sedla. Len pri traverze do dalsieho sedla sme mali velke problemy s ladom, a tak sme sa rozhodli predsa len ist schodnejsim hrebenom priamo hore, a tak sme zvladli obcas po styroch, ale predsa vrchol s rekordnou vyskou 600 m.o.h. Pri tej vyske si clovek pomysli svoje, ale okolo nas sa crtali spicate skaliska podobne ako v Aplach (vlastne mi to prislo ako keby Alpy zalialo more do vysky 3000).
Zostup prebiehal kontrolovanym smykanim a bola to celkom sranda a za chvilu sme sa dostali spat na chodnik len trochu premrznuti z vetra a snehu, ktory sa mi dostal do topanok, kedze som si nezobral stucne kvoli tomu, ze na web kamere nebolo vidno vela snehu ...
Vecer sa zase na chvilu jemne roztiahli oblaky a dostal som na narodky dalsiu polarnu ziaru :) tentokrat bola trochu cez oblaky, ale aj tak to bolo nadherne divadlo a tentokrat to trvalo dlhsie az kym sa obloha uplne nezatiahla. To zatiahnutie indikovalo zmenu pocasia a pocas noci som sa parkrat zobudil na silny narazovy vietor. Rano vietor este zosilnel ,a tak sme sa sli rano prejst k fjordu a hladali sme nejaku lodku, ze by sme sa jemne povozili, ale nasli sme len opustenu garaz na cln. Po obede sme sa vybrali na whale beach ... popisovali ju ako najjemnejsiu plaz na tomto ostrove, a tak sme si zobrali pre istotu aj plavky. Cestou nas vietor suchal po zmrznutom jazere, ktore bolo vyfukane do hladka, tak sme sa aj najprv bali po nom ist, ale casom sme sa tam uz vozili hore-dole. Najlepsi bol kontrast, ze o 10min neskor sme sa kupali vo vlnach Norskeho mora. Sice plaz bola celkom zamrznuta, ale voda bola prijemna v porovnani s tym ostrym narazovym vetrom, co nas cakal vonku.
Pocasie sa kazilo aj dalej a dalsi den nam uz len prsalo, co bolo dost neprijemne, kedze sme sli plne nalozeni popri fjorde spat do civilizacie. Ked sme uplne premoceni dorazili na zastavku, tak sme so sklamanim zistili, ze ten bus chodi len cez letnu sezonu (co tam bolo napisane, ale len v norcine pricom vsetko ostatne bolo pisane aj v anglictine), tak sme stravili 3 hodiny v chodbe pri potravinach. Nastastie dalsi bus uz isiel a doviezol nas na skupinu ostrovcekov pred cielom nasej cesty Reine (jedna z najkrajsich dedin Norska). Tu sme sa chceli ubytovat v hosteli, ale po prichode na miesto, kde bolo zatvorene a len telefonnym cislom sme zistili, ze je otvoreny len cez letnu sezonu, ale ze maju volnu zrekonstruovanu historicku rybarsku chatku. Premoceni a premrznuti sme boli ochotni zaplatit lubovolnu cenu za teplu izbu s radiatorom na vysusenie veci. Takto cez telefon nas pani poslala do chatky, zevraj je otvorena a kluce su vnutri, bez ziadneho platenia a nemala na nas ziadne udaje s tym, ze pred obedom sa mame zastavit na recepcii a zaplatit. Dnu nas prekvapila celkom luxusnou vybavou a parkrat sme vyuzili teplu sprchu s vyhrievanou podlahou :) Bola to velmi prijemna zmena po tolkych dnoch stravenych mimo civiliziacie. Zacali sme sa tesit z tecucej vody z kohutika a pristrojov ako je kanvica, ci fen na vlasy ;)
Reine
Na recepcii sme sa dozvedeli predpoved na dalsi den, ze hrozi este silnejsi vietor a by sa mohlo stat, ze zrusia trajekt, tak sme prehodnotili nase plany a chceli sme sa uz v tento den dostat na pevninu, kedze sme mali kupene listky na vlak a potom hned na let. Na obed sa nam trosku vyjasnilo a prestalo na chvilu prsat, co sme vyuzili na presun po ostrovcekoch spojenych uzkou cestou a mostami pre jedno auto az do Reine, pricom sme si cely cas vychutnavali plnym duskom prekrasne scenerie. Fotili sme, co to dalo, len tu sme uz narazili na kopu fotografov, ktori sem prisli na autach z pozicovne a plnou foto vybavou. My sme sa okolo spokojne presli s velkymi batohmi a zakladnou vybavou, ale plni zazitkov z cesty a hor. V dedinke sa zase zatiahlo a zacalo znova prsat, nastastie nam o chvilu siel bus rovno k trajektu a nim spat na pevninu do Bodø.
Bodø
Cely vylet sme organizovali ako trip s batohmi, kde si berieme vsetko jedlo a stan na pripadne krizove prespanie alebo ak by nefungoval univerzalny kluc od turistickych chat, kde sme planovali prespat.
Cesta
Po prilete do Osla nas privitalo uprsane pocasie a znama z Brna, ktora tam je teraz na erazme a ubytovala nas na noc. Pokecali sme, zistili zaujimavosti o Norsku a ochutnali syr s karamelom a brusnicovym lekvarom. Na druhy den sme nastupili na 1200km dlhu cestu vlakom do Bodø s par hodinovou prestavkou v Hamare a kratsou prestavkou v Trondheime. Jedina skoda, ze v Trondheime sme boli vecer a len na 90min, ale to mesto ma smrnc a este sa tam niekedy vratime. Po 18 hod vo vlaku sme konecne dorazili na sever za polarny kruh a do mesta Bodø, kde sa zacina nasa vyprava. Pocas cakania na ferry na Lofoty sme stihli vybehnut na prilahly kopec s vyhladom na cele mesto a okolie, kde nas dokonca privitalo slnko.
Lofoten a prva chata
No skutocne dobrodruzstvo este len zacinalo po vecernom prichode do Svolvaer (administrativne centrum Lofot) sme sa potrebovali dostat na chatu vo vyske 260 m.o.h (meters over heaven ako sa tu da vylozit nadmorska vyska v Norsku :)) vzdialenu 4-5km, co znie lahsie ako v skutocnosti. Kedze sme mali mapu vytlacenu len z netu, jemne zacalo snezit a pod snehom nas cakal len lad. Po troch hodinach vo svahu 50 vysok pod chatou, som mal sto chuti postavit stan a niak prezit noc. Po nespocetnom mnozstve padov a suchania s 20kilovou batozinou sme nasli (vyplazili) bocny hreben a dorazili na chatu, kde nastastie bola skupina Norov, takze bola prijemne vyhriata a mali sme aj teplu vodu na vifonku :)
Rano nas privitala zatiahnuta obloha, ale napriek tomu krasna zasnezena sceneria, a tak sme sa jemne vybrali na prechadzku po okoli. Na kopce sme sa radsej neskusali driapat po nocnych skusenostiach s ladom. Na obed sa dokonca na chvilu ukazalo slnko, a tak sme mali aj par vyhladov na okolite kopce a more. Na chate Nori neboli moc ukecani, ale zistili sme, ako to funguje na chate (do coho naberat sneh, kde ho rozpustat na pitie a varenie ...) a ze doteraz tu mali len lad a teraz po dlhsom case snezi, tak vecer odchadzaju niekam lyzovat. Kedze tu zapada slnko celkom skoro, tak sme oddychovali pri krbe na gauci a jedli nase zasoby (najprv to najtazsie, aby sa nam lahsie presuvalo medzi chatami), tak sme si skoro nevsimli, ze sa casom jemne vyjasnilo a zacalo vonku na oblohe nadherne divadlo. Zelena ziara svietila od jedneho konca oblohy az k druhemu. Bola to nadhera, na ktoru sa nezabuda. Stihli len poslednu polhodinku, ale stalo to za vsetko trapenie a dlhu cestu, co sme podnikli a o to viac, ze pri tom pocasi sme uz skoro nedufali, ze sa nam ju podari zahliadnut.
Dalsi den sme skoro rano vstavali, aby sme stihli v rozumnom case prist do mesta a zistit nejaky bus, ktory by nas zobral po ceste E10, ktora ide krizom cez cele Lofoty a konci (zacina) v mestecku, ktore sa vola Å. Najprv sme sa presli po zmrznutom a zasnezenom jazere, nasledne sme sa zase raz posmykali a popadali dolu kopcom, az kym sme nezisli nizsie k mestu. Kedze v ten den mala Zuzka narodeniny, tak sme mali stastie a hned, ako sme prisli na zastavku, nam siel bus nasim smerom a dokonca aj s naveznym prestupom. Cestou sa jemne roztiahli oblaky, a tak sme si mohli vychutnat nadherne scenerie spojenia tejto drsnej severskej krajiny, fjordov a strmych skalnatych bral so zasnezinymi vrcholkami, ktore sa vynaraju priamo z mora. Nemohlo nam vsetko az tak pekne vychadzat, a tak dalsi prestupny bus bol skolsky autobus, ktory nas nevzal popri fjorde, a tak sme si zobrali taxik aspon na par kilometrov, aby sme nemuseli slapat plne nalozeni popri frekventovanej ceste. Akonahle sme vystupili, tak sme boli v uplne inej krajine, kde su popri fjorde roztrusene osamotene domceky a do toho nam zacalo husto snezit. Takto sme sa po par hodinach dostali na chatu skoro na konci tohto fjordu, kde nebolo zivej duse, iba osamotena turisticka chatka.
Druha chata
Druha chata bola trosku utulnejsia a po tom, ako sme ju vykurili aj teplejsia, kedze sme spali rovno pri piecke :) vodu sme uz nemuseli roztapat zo snehu, ale stacilo prevarit z takeho pseudo pramena. Hlavna vyhoda bola elektrina, takze sme mohli nabit mobil, aby sme dali vediet domov, ze je vsetko v poriadku.
Pouceni po prvej chate a neprijemnych skusenostniach s ladovymi polami sme zvolili lahsie tury do sediel aj kvoli tomu, ze za posledny den napadlo vela cerstveho snehu. Cestou sme mali jemne problemy drzat chodnik medzi bazinkami a takym nizkym polarnym porastom, ale hlavny ciel sme mali jasny, a tak sme sa nejako predrali. Zase sme sa presli po zamrznutom jazere a potom strmo slapat cesticku v strmom svahu, obcas sme narazili na nejaky ten lad, ale podarilo sa nam dostat do sedla. Len pri traverze do dalsieho sedla sme mali velke problemy s ladom, a tak sme sa rozhodli predsa len ist schodnejsim hrebenom priamo hore, a tak sme zvladli obcas po styroch, ale predsa vrchol s rekordnou vyskou 600 m.o.h. Pri tej vyske si clovek pomysli svoje, ale okolo nas sa crtali spicate skaliska podobne ako v Aplach (vlastne mi to prislo ako keby Alpy zalialo more do vysky 3000).
Zostup prebiehal kontrolovanym smykanim a bola to celkom sranda a za chvilu sme sa dostali spat na chodnik len trochu premrznuti z vetra a snehu, ktory sa mi dostal do topanok, kedze som si nezobral stucne kvoli tomu, ze na web kamere nebolo vidno vela snehu ...
Vecer sa zase na chvilu jemne roztiahli oblaky a dostal som na narodky dalsiu polarnu ziaru :) tentokrat bola trochu cez oblaky, ale aj tak to bolo nadherne divadlo a tentokrat to trvalo dlhsie az kym sa obloha uplne nezatiahla. To zatiahnutie indikovalo zmenu pocasia a pocas noci som sa parkrat zobudil na silny narazovy vietor. Rano vietor este zosilnel ,a tak sme sa sli rano prejst k fjordu a hladali sme nejaku lodku, ze by sme sa jemne povozili, ale nasli sme len opustenu garaz na cln. Po obede sme sa vybrali na whale beach ... popisovali ju ako najjemnejsiu plaz na tomto ostrove, a tak sme si zobrali pre istotu aj plavky. Cestou nas vietor suchal po zmrznutom jazere, ktore bolo vyfukane do hladka, tak sme sa aj najprv bali po nom ist, ale casom sme sa tam uz vozili hore-dole. Najlepsi bol kontrast, ze o 10min neskor sme sa kupali vo vlnach Norskeho mora. Sice plaz bola celkom zamrznuta, ale voda bola prijemna v porovnani s tym ostrym narazovym vetrom, co nas cakal vonku.
Pocasie sa kazilo aj dalej a dalsi den nam uz len prsalo, co bolo dost neprijemne, kedze sme sli plne nalozeni popri fjorde spat do civilizacie. Ked sme uplne premoceni dorazili na zastavku, tak sme so sklamanim zistili, ze ten bus chodi len cez letnu sezonu (co tam bolo napisane, ale len v norcine pricom vsetko ostatne bolo pisane aj v anglictine), tak sme stravili 3 hodiny v chodbe pri potravinach. Nastastie dalsi bus uz isiel a doviezol nas na skupinu ostrovcekov pred cielom nasej cesty Reine (jedna z najkrajsich dedin Norska). Tu sme sa chceli ubytovat v hosteli, ale po prichode na miesto, kde bolo zatvorene a len telefonnym cislom sme zistili, ze je otvoreny len cez letnu sezonu, ale ze maju volnu zrekonstruovanu historicku rybarsku chatku. Premoceni a premrznuti sme boli ochotni zaplatit lubovolnu cenu za teplu izbu s radiatorom na vysusenie veci. Takto cez telefon nas pani poslala do chatky, zevraj je otvorena a kluce su vnutri, bez ziadneho platenia a nemala na nas ziadne udaje s tym, ze pred obedom sa mame zastavit na recepcii a zaplatit. Dnu nas prekvapila celkom luxusnou vybavou a parkrat sme vyuzili teplu sprchu s vyhrievanou podlahou :) Bola to velmi prijemna zmena po tolkych dnoch stravenych mimo civiliziacie. Zacali sme sa tesit z tecucej vody z kohutika a pristrojov ako je kanvica, ci fen na vlasy ;)
Reine
Na recepcii sme sa dozvedeli predpoved na dalsi den, ze hrozi este silnejsi vietor a by sa mohlo stat, ze zrusia trajekt, tak sme prehodnotili nase plany a chceli sme sa uz v tento den dostat na pevninu, kedze sme mali kupene listky na vlak a potom hned na let. Na obed sa nam trosku vyjasnilo a prestalo na chvilu prsat, co sme vyuzili na presun po ostrovcekoch spojenych uzkou cestou a mostami pre jedno auto az do Reine, pricom sme si cely cas vychutnavali plnym duskom prekrasne scenerie. Fotili sme, co to dalo, len tu sme uz narazili na kopu fotografov, ktori sem prisli na autach z pozicovne a plnou foto vybavou. My sme sa okolo spokojne presli s velkymi batohmi a zakladnou vybavou, ale plni zazitkov z cesty a hor. V dedinke sa zase zatiahlo a zacalo znova prsat, nastastie nam o chvilu siel bus rovno k trajektu a nim spat na pevninu do Bodø.
Bodø
Tak po tyzni v divocine mimo civilizacie sme boli opat v meste, kde sme sa ubytovali v hosteli hned nad stanicou po tom, ako sme prehladali centrum po nejakom penzione alebo lacnom hoteli. Rano nas cakali svedske stoly, kde som si doprial lososa a ine severske dobroty a nabrali sme zasoby na cestu vlakom spat do Oslo. Cesta spat bola celkom unavna a uz len zotrvacnostou sme sa nakoniec po 36 hodinach dostali do Ostravy, kde po nas prisiel Erik a Filip, ktori nas odviezli do Brna.
Comments
Post a Comment